Keď prišiel film, mala som šesť. O prečítaní knihy som ani nedumala, zato som šla s veľkým bratom do kina. Na Kameň mudrcov, na Tajomnú komnatu, na väzňa z Azkabanu, na Ohnivý pohár.V tom čase som mala po prvom životnom jubileu - 10 a sama som sa vedela "rozhodnúť", čo je pre mňa najlepšie.
Až kým ma k čítaniu asi najznámejšej knihy môjho detstva nedonútila moja host-sestra. Necítim však obrovskú vďaku, skôr pocit prekonanie sa. Snažím sa nečítať to, čo ide práve v kinách. Príde mi to zvláštne, objaviť knihu až keď sa niekto rozhodne natočiť film.
Ak teda zabudnem na svoju celkovú nelásku voči menu Harry Potter, kniha sa mi páčila. Išlo sa ľahko, neskákala som zo strany na stranu... Čítala som všade - na zemi pri čakaní sestry, na ceste postojačky v autobuse, na 5 minútovej prestávke počas hodiny. A cítila som sa mladšie. Neskĺzam však do ľútosti nad faktom, že som to neprečítala pár rokov dozadu. Všetko má svoj čas.
Film sa mi už tak veľmi nepáčil. Jednoducho nemám rada zmenené scény. Dialógy si málokedy pamätám, o tie mi teda, pravdupovediac, nejde. Ale načo meniť scénu? Každopádne som mala úplne iný pocit z knihy ako z filmu. Bol však obrovský nezvyk pozerať sa na malého Harryho, keď ho mám v hlave uloženého ako dospelého muža. O Hermione ani nevravím. Postava Snapa ma však zaujala, ako i mnoho čitateľov najviac. Prišiel mi ako zamknutá záhrada, od ktorej kľúč nosíme všetci v sebe. Len málokto to však pochopil...
Aj ja sa teda pridávam k čitateľom HP. Tých 200+ strán znamená len pár hodín času, napriek tomu to považujem za obrovský krok v samej sebe. Krok, ktorý síce nemení nič na ľudstve, mení však niečo na mne. Aj preto som tejto sérií bestsellerov vďačná.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára