Už sa mi to pár krát stalo, kľudne si sedím v pohodlí, či už svojej postele alebo sedačky a buď mi zazvoní telefón alebo ma niekto priamo pozve na prechádzku. Hovorím si, dobre, prejdem sa, nebudem stále kysnúť doma keď je vonku (v rámci možností) pekne. Obujem si pohodlne mokasíny, dám si rifle, sako, a vyrazíme. Už po niekoľkých metroch človek vie, do čoho sa dostal. Tempo chôdze je dobré, som zvyknutá chodiť rýchlo, ale nie po lese!, ktorý sa volá park!! Po chvíli mám nohy od bahna, ihličia a Boh vie čoho ešte, môj tep je zrýchlený (po pohľade na moje nohy) a teším sa domov. Doma sa pekne napijem, prezlečiem do pohodlna a vrátim sa k rozčítanej (už dočítanej knihe od Iodi Picoult - Harvesting the Heart - môj názor na ňu pridám v najbližších dňoch) a pokračujem si vo svojej existencií nadávajúc, že nabudúce si už dám určite pozor.
A.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára