Roalda Dahla netreba nijako zvlášť predstavovať, nakoľko je známy svojimi skvelými príbehmi pre deti i dospelých. O jeho dvoch autobiografiách sa však toľko, na obrovskú škodu kníh, veľmi nehovorí. Vo všeobecnosti to bola druhá či tretia autobiografia, ktorú som prečítala. jednoznačne je však zaradená na prvé miesto.
A Boy, v preklade Chlapec hovorí o dobe detstva. Opísané sú roky pred jeho narodením a následne vlastné spomienky či pamäte ostatných. Kniha sa stala mojim priateľom. Mala som pocit, že malý Roald rastie priamo na mojich očiach, cítila som každý jeho záchvev srdca, pochybnosť, myšlienku a strach. Brilantný opis ľudí, charakterov, udalostí a vlastných pocitov... Nachádzame to v mnohých jeho knihách, v tejto to však bolo vynásobené stovkami.
Going Solo opisuje roky staršie, od skončenia školy cez zamestnanie sa v Shell, prácu v horúcej východnej Afrike, lietanie na Hurikáne, až po vrátenie sa, naspäť domov. Roald však už nerástol na mojich očiach. Teraz len múdrel, mužnel prekonával prekážky a nezlomil sa. Mala som pocit, že som jeho denník, ktorému tak dopodrobna v nečasté chvíle voľna opisuje medzníkové udalosti svojho života. Života, ktorý toho nemá veľmi spoločného s predstavou o živote autora kníh (aj pre deti).
Doteraz som považovala Matildu za jeho najlepšie dielo. Teraz sklápam oči a priznávam svoju chybu - jeho autobiografia je pre mňa vrcholom jeho tvorby. Pochopila som dôvody k napísaniu iných kníh, vojna sa mi ukázala z trochu inej strany. Toto dielo patrí k tým, ktoré sa bez problémov dá rozložiť na citáty, perly, ktoré ležali na dolnej poličke knižnice.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára