Čo robí s ľuďmi nové prostredie.

Po príchode do krajiny polárnej žiary a nezapadajúceho Slnka sa môj život zmenil. Dostala som sa do úplne nového prostredia, k ľuďom, ktorých som nikdy predtým nevidela, nechodila do triedy či nebývala pod jednou strechou. Musela som sa prispôsobiť pravidlám, možnostiam, dávať si pozor na nové prekážky a prijať nové skutočnosti.


Čím viac by som bola v napätí, tým ťažšie by som sama znášala dobu prispôsobovania sa a tým dlhšie by trvala. Celá táto situácia ma teda donútila k jednému - uvoľniť sa, prestať porovnávať a žiť dneškom. Dokázala som sa otvoriť, byť takou, akou naozaj som a nečakať podraz. Prestala som podozrievať ľudí, prestala som sa "ježiť" pri každom slove, ktoré padlo na moju stranu a začala som komunikovať a dôverovať.
Výsledok je pre mňa samú veľkým, lepšie povedané obrovským prekvapením. Našla som si kamarátov, povedala by som aj pár Priateľov. Znovu som sa začala tešiť do školy, v ktorej som väčšinu týchto ľudí spoznala. Viem, že keď sa na niekoho usmejem, úsmev sa mi aj vráti. Nehľadiac na to, či toho človeka poznám alebo nie, nehľadiac na to, či ma ten profesor učí, úsmev tu má svoju cenu, zvláštnu hodnotu, znamenie dobrej nálady.
Práve ten malý pohyb svalov na tvári ma zblížil napríklad s pani knihovníčkou či ujom informatikom. Knižnica je pre mňa obľúbeným miestom na škole kvôli:

• knihám
• tichu
• teplu
• peknému výhľadu
• dostatku miesta pre prácu
• filmom
• novému číslu National Geographic
• usmievavej pani knihovníčke

A najmä poslednému bodu som veľmi vďačná. Pani knihovníčka totiž pochádza z Turecka, preto sme si obe ako cudzinky našli spoločné témy na rozhovor, ktoré logicky prešli aj ku knihám a častým odporúčaniam ako "videla si poličku s novými knihami?" alebo výhodu, že nemusím nosiť preukaz pre výpožičky. Dnes som do školy piekla škarkové pagáčiky a moravské koláče, a kedže mi pár ku koncu dňa aj zostalo, ponúkla som aj tete z knižnice, ktorá sa rada ponúkla. A ten úsmev urobil jedno dvadsaťštvrtinu môjho dňa krajšou.

Nakoľko sú v Nórsku populárne moderné technológie, v škole používame školské notebooky. Sama to považujem za veľkú hlúposť. Ako študent zo zahraničia zaň nemusím rok platiť, mám ho teda len požičaný. Občas sa však stane, že sa nechce zapnúť, nefunguje net alebo niečo podobné. A vtedy zamierim k naším chlapcom informatikom, ktorý sedia pred tromi obrazovkami (3 chalani x 3 obrazovky = 9 obrazoviek v jednej miestnosti) a s úsmevom na tvári prosím o pomoc. Väčšinou sa ma ujme jeden a ten istý človek -  prisťahovalec, tento krát zo Srí - Lanky ktorý má manželku a 2 krásne dietky. Vždy pomôže, opýta sa, ako sa mám a výsledok je opravený notebook a ďalšia spríjemnená dvadsaťštvrtina dňa.

Pravdepodobne som im obom pripomínala ich samých (v čase prvých mesiacov v Nórsku) - stratených v novej kultúre, trápiac sa jazykom, ktorý je tak veľmi odlišný od ich materinského... 

Vďaka tejto studenej krajine som spoznala ľudí, ktorí ma svojím teplom budú hriať po zvyšok môjho života. Moja nová rodina, spolužiaci, kamarátky a nórska príroda. Viem, že pri každej fotke z tohto roku sa v mojej duši objaví tá či oná spomienka, možno slza v oku a hlboko v srdci odpoveď: áno, tá bolesť, smútok... stálo to zato.