Voči komiksom som bola viac ako negatívne naladená. Zdali sa mi jednoduché, čitateľ chápe dej nielen vďaka textu ale aj obrázkom. Nie som malé dieťa, vravela som si, aby som čítala také hlúposti. Ale ako to už býva, čím máme niečo menej v láske, tým sa s daným objektom musíme častejšie stretávať. A tak som sa stretla s Persepolisom.
Sedela som s kamarátom v knižnici, pekne v rohu, medzi časopismi a biednou poličkou komiksov. A čo nevidím, komiks po anglicky. Názov som už pár rokov poznala, Persepolis bol sfilmovaný, dávali ho v kine Metro v Trenčíne. Vtedy som naň nešla. Teraz by som sa do toho dala.
Našla som si prvú časť zatiaľ dvojdielneho diela a s úsmevom na tvári niesla domov. Ako som však začala čítať, prestať som nedokázala. Pocítila som, že moje pery sa svojvoľne usmievajú, listujem stranami ako divá a ďalšia motivácia - málo textu, rýchlo sa to číta. Na pár dní som mala pocit, že mám čierne vlasy, vyrastám na nepokojnej strane planéty a volám sa Marjane.
Stránky ušli rýchlejšie ako som čakala, a ocitla som sa na konci prvého dielu. Bola to nedeľa. V pondelok som sa znovu pozdravila s kamarátkou knihovníčkou a s ešte väčším úškľabkom na tvári niesla svoj poklad do jaskyne, oficiálne mojej izby. A znovu sa začalo to isté...
Druhá časť mi neprišla taká zaujímavá, ale chápala som ju lepšie vďaka veku Marjane, ktorý bol v okolí toho môjho. Očami som šprintovala cez stránky rovnako rýchlo, nič ma nedokázalo zastaviť, teda okrem nedostatku čaju v šálke. Aj tieto prestávky som sa však pokúšala absolvovať čo najrýchlejšie.
Veci sa zmenili, Marjane je veľká, ja o niečo múdrejšia a Persepolis 1 a 2 opäť čakajú na blúdneho čitateľa.
A.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára