Prvá kniha, ktorú som uvidela na poličke našej školskej knižnice. Obálka patrila filmovému, a ani zďaleka nie presnému stvárneniu. Aby moja neláska k herečke v hlavnej úlohe vzrástla alebo klesla, pozrela som si i film. Teraz neviem, čo bolo horšie rozhodnutie - vziať túto knihu do rúk a začať čítať alebo s očakávaniami pozerať film.
Čítalo sa ľahko, pekné tempo, občas som sa pleskla dlaňou čelo, ako môže byť niekto tak sprostý ako tá alebo iná postava. Niečo mi to však pripomínalo. Čítala som ďalej, romantika ako stvorená pre dobrodružstvo počas leta. Občas som sa pozastavila nad myšlienkou, čo to, do pekla, má spoločné s reálnym životom. Veľmi málo, až pramálo. Ale budiš, kto chce, sa hádam aj zamiluje a možno aj prežije niečo podobné... Najkrajšie tu bolo vyrysované puto otca a dcéry, ktoré sa nepretrhlo, i keď to všetko skôr svedčilo o opaku.
Nedokážem si však utvoriť celistvý názor na knihu. Ak to mám brať ako jedinečné dielo, nevnímajúc množstvo kníh od daného autora, ktoré som prečítala pár rokov dozadu, je to fajn, naozaj pekné. Ak by som to mala považovať za jednu z kníh Nicholasa Sparksa, nastáva obrovské sklamanie. Príliš veľa to malo spoločné s knihou Dear John. Nadobudla som pocit, že idem po starých koľajniciach v novom vlaku.
Film považujem za, ako to povedať, niečo odpudzujúce. Mala som pocit, že tvorcovia len poznali hrubé črty daného diela, nevnímajúc mnohokrát smerodajné detaily. Boli preskočené mnohé časti, do hĺbky sa príliš, lepšie povedané vôbec nešlo. Z príbehu o pute dcéry a otca sa stala teenagerská romanca, ktorá by mi bez knihy dávala len malý zmysel. Beriem to ako vnímanie daného príbehu konkrétnym režisérom. Tým sa však celkové sklamanie nestáva menším.
Som na vážkach, či sa oplatí alebo neoplatí čítať danú knihu. Poplakať si poplačete, usmiať sa usmejete, aj si zasnívate, ale ďalej ma to neposunulo.
Kliknutím na Jodi Picoult alebo Marjane Satrapi si prečítate môj názor na ich diela.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára