Asi je naozaj škaredá.

Piatkové popoludnie, centrum mesta, plno čajok a ich škrekotu, plno ľudí. Mala som presne 50 minút na robenie niečoho, čo ma zamestná do príchodu host-mamy. Nenapadlo mi však nič lepšie, ako kúpiť si soft-is, posypaný čokoládou a ešte niečim, a sadnúť si na lavičku.
Vždy sedím na jednej a tej istej lavičke, mám ju rada. Je trochu špinavá, osamelá a s nádherným výhľadom na prístav, more, hory, mesto, ľudí... Sedela som, jedla, topiaca sa zmrzlina mi kvapkala do topánky. Nenapadlo mi nič lepšie, ako začať mávať nohami, ako to robia nudiace sa deti. Lavička bola na moje prekvapenia vysoká, zeme som sa nedotýkala ani špičkami. Okolo prešla neveľká loď prepravujúca ľudí, prípadne ich autá, a mala som pocit, že sa všetci usmievajú. Doteraz som ostala v tomto mylnom názore...

Mávala som do chvíle, kým mi sladká kvapka nezatiekla na chodidlo a vtedy som pochopila - už som na to pristará. Už si nemôžem dovoliť mávať nohami a čakať, že prídu rodičia a privedú ma do poriadku, učešú, povedia no-no-no a sadnú si za mňa. Už sa predo mňa nik nepostaví a neohradí ma od toho chladného a slaného vetra. Už dýcham sama.
Odhodila som obal od nebohej, v žalúdku topiacej sa zmrzliny,  a znova si sadla k mojej už vernej priateľke. Nikdy na nej nik nesedí. Asi je naozaj škaredá. Alebo len odpudzujúco sama. Fotím, dýcham, premýšľam. Presne toto som chcela.
Stále je vo mne ten zvláštny pocit. Stojím na okraji prístavu, je to drevená konštrukcia, prežila už mnoho ľudí, hľadím na more, na ťažkopádnosť otáčajúceho sa tankeru. Všetko je otvorené, môžem ísť kam chcem, v podstate aj s kým chcem, teoreticky aj kedy chcem. A predsa tam stojím, nevyužívam ponúkané. Ale začnem. V živote si človek nemôže dať pauzu, odskočiť si niekam a potom sa znovu vrátiť. Život je kniha na jeden dych, avšak každý ho máme rôzny. Začala som ju čítať, tak si tie stránky vyfarbím po svojom.
A.