Som veľmi ľahko ovplyvniteľná. Stačí napísať, že film získal pár Oskarov, prečítam si pomerne známe ale mne nič konkrétne nehovoriace meno a už som prikovaná k obrazovke. Je jedno, či plazmy alebo notebooku, tancovať sa dá všade.
Pohodlne sme sa usadili, položili všetkom poživateľný a nezdravý tovar na stôl, a stlačili gombík, ktorým sa to všetko začalo. Buď som slepá, alebo ma na začiatku snímky nič neuptalo. Okrem Kevina Costnera.
Postupne zabúdam sledovať čas, obliekam si vzdušné oblečenie a sadám si pekne do tieňa pri koňa poručíka Dunbara a sledujem, čo sa deje. Po chrbte mi zteká myslená kvapka potu, keď vidím blížiacich sa indiánov. Môj dych sa náhle zastaví, keď priamo predo mnou prechádza vlk. Smejem sa na občasnej nemotornosti či už Dunbara, indiánov či ostatnej časti postáv.
Vo svojich myšlienkach nadávam tej ktorej postave, prečo to neurobila tak a nie onak, prečo je taká slepá, prečo to urobil. Avšak krásne, ako v zrýchlenej snímke môžem sledovať púk lásky rozvíjajúci sa či už z vďaky, slobody danej jeden druhému alebo pre očí neviditeľnej opory. Túto mladú rastlinku zalievali aj bolesťou, stratou, odcudzením. Ale ona prežila. Tak by to malo vždy byť.
Myslím, že nastane okamih, kedy si túto snímku pozriem znovu. O pár rokov, keď sa mi bude duša utápať v inej vode, nájdem tu niečo nové. Nateraz mi však stačilo. Vždy je nad čím premýšľať.
Viac o filme na csfd.cz.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára